Matej Félix Abdéra
Príbeh a postavy sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť je náhodná aj keď pravdepodobná.
Kapitola I: Ak vám niekto hádže lano, mrknite, či na konci nie je kotva
Je presne ten typ človeka, ktorého istým spôsobom nenávidíte, pretože sa nedokážete zmieriť s jeho silou aury, alebo vás opantá celým svojím ja.
- Vyzerá ako štetka, je to pekná mrcha! - povedala starostlivá mama, ktorá sa vždy snaží chrániť svoje mláďa pred všetkými zlobami tohto sveta.
- Mami, miloval som ju. - a stále milujem, to mi však z úst nevyšlo.
Mal som rôzne ženy. Každú z nich som časťou môjho vnútra ľúbil, každá ma nejako inšpirovala. Prvá ma pretiahla v zime, v parku po kolená v snehu. Ešte o tom nevedela, ale v tom čase bola už tehotná. S iným. Po troch mesiacoch to ukončila. Aj s biologickým otcom jej dcéry a zostala slobodnou mamičkou. Na strednej som zbalil učiteľku. Na básničku. Večer v posteli sa mi zvykla „vyhrážať“, že zajtra ma už naozaj musí vyvolať k tabuli. „Viete pani profesorka, ja som sa včera ale naozaj, naozaj nemohol učiť, viete rodinné problémy“. Po troch mesiacoch to ukončila. Znova. Vždy to akousi súhrou náhod pripadlo na obdobie, kedy zo mňa vypadlo: „Ľúbim Ťa“. Spoznal som ženu, ktorá sa dobrovoľne nechala týrať mužom - zrejme lepší zlý muž ako žiaden. Prežil som sex cez telefón, dokonca aj sms, spomínam si ako ma boleli prsty, ale od stláčania kláves. Užil som si vášeň jednej noci, aj „lásku“ na diaľku. Stretol som ženy krásne aj čudné, ktoré sa videli po prvom rande pri oltári. Medzi všetkými aj Lienku, s tou som zhodou okolností zostal niekoľko rokov. No a potom prišla Líška.
*
Slnko vstávalo a my s Lesným mužom kráčame v rannom opare lúkou. V takýchto chvíľach sme obvykle mlčali. Nepotrebovali sme hovoriť. Stačilo nám, že dve duše idú absolútnou slobodou, čistotou okamihu. Bolo medzi nami akési spojenie. Lesný muž by nikdy nič také nepriznal, ale jeho oči, jeho podanie ruky na rozlúčku, jeho vnútro večne zápasiace s hodnotami konzumnej spoločnosti, hovorilo za všetko. Cítil som to. Často sme sa nevideli mesiac, dva, nechodili sme spolu na pivo, nepoznali navzájom svoje rodiny. Ale vždy, z času na čas sme si zavolali. No a chodili spolu na ryby. Niekedy som mal pocit, že to nie je kvôli rybám. Boli sme si blízki a ja som vedel, že tento človek by mi pomohol z tých najväčších sračiek.
- Kurva, to svetlo bude stáť aspoň päť litrov, - narušil moju ódu na vstávajúce slnko nasrato Lesný muž. Napriek tomu, že pohŕdal konzumom a materiálnom (teda aspoň pokiaľ to bolo únosné pre zdravý a sociálny život), štvalo ho to, najmä po tom, čo si konečne zarobil na ojazdené auto.
- Keď som ti hovoril zastav, že srnky zvyknú splašene zmeniť smer, nepočúval si ma. A kašli na to, dobre, že sa nič horšie nestalo. Aspoň si pribrzdil, - otcovsky som káral a následne chlapsky chlácholil páchateľa ranného incidentu.
- Priznaj sa, že si netrafil. Pre prípad, keby sme nič nechytili, tak si chcel mať aspoň divinu, hehe.
- Veď hej, - uškrnul sa Lesný muž, premietajúc si na striedačku v hlave servis, päťtisícku, rozbité svetlo, ako málo stačilo a vôbec by sa to nestalo, prekladajúc túto filozofickú rovinu vôňou srnčieho gulášu.
Skutočne ako málo stačí a sled udalostí sa môže vyvinúť inak. Škoda, že nevieme dopredu vycítiť cesty, ktoré nás čakajú. Alebo aspoň nie dostatočne dopredu. Cítil som, že v tom lesíku číha kamikadze srnka so sebevražedným úmyslom. Cítil som, že ak si nezoberiem kľúče na chodbu, keď som chcel ísť do komory, určite sa mi zabuchnú dvere a ja zostanem v trenkách napospas susedom. Cítil som, že o ňu prídem. Nevedel som však ako a kedy.
*
Keď sa v spoločnosti, v ktorej som pracoval zmenilo vedenie a z takmer rodinnej firmy s kolektívnym riadením sa stala ťažkopádnejšia firma, starí známi opustili svoje posty. Ja som vytrval a čakal, čo táto zmena prinesie. Mňa sa to príliš netýkalo a ani som sa tým výraznejšie netrápil.
- Matej? - dvihol zrak od monitora Medveď.
- Myslíš, že nás vyhodia? - pokračoval kolega, kamarát a podriadený v jednej osobe, pričom vystrúhal kaprie oči tesne po vylovení z vane, hľadajúc vystrašeným zrakom kladivo, ktoré malo čo chvíľa ukončiť jeho mĺkvy život.
- Aspoň dostaneš odstupné. Neboj nič, keď sa také udeje, konečne sa trhneme a začneme vo vlastnom. Portfólio na to máme a nebudeme musieť donekonečna riešiť, či odísť alebo nie. A prestaneme viesť dlhosiahle dialógy o vlastnej firme. Sme totálne pohodlní a len fabulujeme o svetlej budúcnosti, alebo o najväčšom prúsere plynúcom z rozhodnutia, ktoré nie a nie doviesť do finálneho stavu, - odbil som Medveďa tváriac sa, že jeho kaprie oči som nezaregistroval. Vnútri však vo mne občas zahlodal termit neistoty, ale s malichernými problémami tohto druhu som sa vyrovnával pomerne bezproblémovo. Horšie to bolo s vlastnými prehrami, väčšími alebo menšími, s túžbami a následnými neúspechmi. To mi často krát dokázalo narušiť pokoj. Do kancelárie vstúpila kolegyňa.
- Matej, mohli by ste prerobiť to logo, šéfka to chce inak.
- Už zase? Veď to prerábame asi desiaty krát. Nevie, čo chce alebo my sme takí neschopní? - rozdúchaval som nenávistnú atmosféru voči novému vedeniu. To bola voda na mlyn kolegyni, ktorú som nemal bohvie ako rád, ale vojna robí spojencov.
- Ja za to nemôžem, mne sa to páči, len oni stále niečo majú, - pridávala sa kolegyňa k spojeneckému táboru novovznikajúcej armády pešiakov pripravenej na útok zo zálohy.
- Šéfka je švihnutá, ja nechápem, už som z toho na prášky, - stavali sa kolegyni bradavky pod priesvitnou blúzkou, čo si okamžite všimol Medveď a začal sa škeriť na mňa spoza monitora. V kaprích očičkách som presne prečítal jeho nadchádzajúcu poznámku o klimatizácii, tak som mu skočil do nádychu.
- Vieš čo, kolegyňa, šéfka je tu už dva týždne a stále ťa posiela za nami ako posla smrti. Čo keby si ma previezla cez rieku Styx a konečne ma zoznámila s Medúzou? Ja si s ňou o tom pokecám a uvidíme, čo s tým ďalej, ok? Teda, ak pri pohľade na ňu neskameniem.
- Dobre, poviem jej, že to chceš prebrať osobne, ale teraz mi prerob ten návrh. - zdurené bradavky opustili kanceláriu, ale podľa výrazu Medveďa bolo viac, než jasné, že ten obrázok zanechal dojem a bude dobrou témou k obedu.
Popoludní mi bliklo ICQ od kolegyne: „ Príď o tretej dole, šéfka ťa čaká“, správu som zavrel s pocitom narušenia prímeria v očakávaní prinajmenšom vojny svetov.
- Ahoj, ja som Líška, - bol to len zlomok sekundy, ale v tom momente sa zastavil svet, nebolo vojen, nebolo zlo ani dobro. Hlavou mi prebehlo tisíc myšlienok. Pokojne som mohol ísť otvoriť okno, aby som sa nadýchol čerstvého vzduchu. Mohol som si pozrieť bradavky kolegyne, ktoré stále pevne stáli pod priesvitnou blúzkou. Kľudne som mohol vynadať Líške do arogantných kráv a dať jej prednášku o zneužívaní postavenia. Alebo pobozkať jej veľké sladké pery. Ovoňať plavé vlasy. Celú večnosť som však padal do jej očí, našťastie mi do tej studne hodil niekto lano. Teda skôr desaťlitrový kýbeľ na lane. Trafil ma do hlavy.
- Matej, teší ma, - ukončil som olizovanie bradaviek kolegyne a obcovanie so vojnovými zajatkyňami.
- Som tvoja, - šepla Líška, teda skôr to znelo ako pozrime sa na to logo, alebo niečo podobné, ale ja som počul svoje. Videl som to na dne tej studne. Jasne vyryté do žuly. Vlastne nebol som si istý, či čítam správne, či som sa nenechal náhodou uniesť bradavkami kolegyne, ktoré mi zacláňali výhľad na Líšku. Spomenul som si na návštevu očnej, ktorá mi diagnostikovala zopár cylindrov na pravom oku.
- Zakryte si ľavé oko, vidíte tretí riadok zdola?
- Vidím, ale tie písmenká nevylúštim. Môžem hádať?
Preberali sme problém sprostredkovaný kolegyňou, ktorý sa ukázal ako zanedbateľný. Líška bola férová a úplne korektná bez náznaku jediného negatívneho záchvevu. Bolo to až čudné, keďže kolegyňa si vždy u nás brúsila katanu a tešila sa ako šéfke zotne hlavu tesne po spáchaní harakiri, ktoré ako inak vykoná dobrovoľne, pod ťarchou dôkazov, zozbieraných kolegyňou po celej firme, s cieľom uskutočnenia práve tohto konečného riešenia.
- Tak čo, je to šupa? - predniesol s očakávaním Medveď, keď som vstúpil do nášho kanclu.
- Je úplne v pohode, korektná, normálne som sa s ňou dohodol, žiadna jalová hlava, aj keď sa tvári trošku viac drsne ako v skutočnosti je. Neviem čo má kolegyňa za problém.
- Aha, no a má veľké kozy? - nevzdával sa Medveď pointy.
- Čo ja viem, nevšimol som si. - odvetil som.
- Blbosť, netrep, tak aké ich má?
- Niečo tam bude, ale do tvojej kategórie ideálu asi nezapadnú, – pristúpil som na tému.
- Ale je celkom pekná, človeče, má trošku blond fúziky nad perami, ale inak je sexy, pekná. Hlavne vyzerá byť normálna, férová, v pohode sme sa dohodli. Tú zmákneme ako všetky šéfky z marketingu, - odpútaval som postupne tému od veľkosti poprsia.
- No veď uvidíme - skonštatoval Medveď a škrtol si Líšku na zozname kolegýň zoradených podľa veľkosti košíkov podprsenky.
Komentáre